Pred polrokom som si kúpil Sigmu 50-100/1.8 Art, pretože Sony pre APS-C fotoaparáty s bajonetom E neponúka(lo) nič podobného a ja mám dlhšie ohniská veľmi rád. Pár týždňov mi trvalo, kým som si na objektív zvykol – najprv čo sa týka hmotnosti a veľkosti a potom som sa natrápil s autofocusom. Nakoniec som sa naučil, ako z neho dostať maximum a teraz je to môj veľký (doslovne) miláčik.

Kratšie ohniská som mal pokryté pevnými objektívmi: širokánskym Samyangom 12/2 NCS CS, Sigmou 19/2.8 DN Art a Sony SEL 35/1.8 OSS. Práca s nimi však nie je taká pohodlná ako so zoomom. Jednak musím stále uvažovať, ktorý objektív mať nasadený, ktorý mať po ruke v brašni, ktorý môže zostať doma, jednak každý má trošku iné podanie farieb a trošku iný kontrast, takže v posprocese vyžadujú rôzne úpravy.

Niektorí skutoční umelci ale aj “neskutoční umelci” píšu, že fotenie pevným objektívom vedie k vyššej kreativite, lebo vás oberie o pohodlnosť zoomovania. Ja ako logicky založený človek s tým ostro nesúhlasím. Keď si chcem dať takéto cvičenie, tak si predsa môžem nastaviť zoom na určitú hodnotu a potom ho nemeniť. Keď však nemám cvičenie ale reálnu udalosť s momentami, ktoré trvajú pár sekúnd, potom môžem využiť výhody rýchleho prezoomovania, a tak získam pestrejšie zábery, ktoré by som kvôli výmene pevných objektívov nestihol. Jednoduchý príklad je fotenie krstín. Raz je to v maličkej kaplnke, raz v katedrále a nie vždy si môžete vybrať, kde budete stáť tak, aby ste mali aj výhľad aj nenarúšali priebeh obradu, aby sa vám do záberu vmestila celá rodina a aby ste mali aj nejaký detail či polodetail. A teraz príde ten kľúčový moment, kedy kňaz leje vodu na hlavu dieťaťa. Trvá to takých 5 sekúnd. Vďaka zoomu stihnem celkový záber rodičov, krstných rodičov dieťaťa aj kňaza a ešte aj detail vody stekajúcej po hlave, pričom sa nemusím ani pohnúť (teda nepútam pozornosť), stačí pootočiť prstencom. Vznešené city k pevným objektívom určite vyplývajú aj z histórie, kedy bol pevný objektiv opticky výrazne lepší ako zoom. To sa nám však v poslednej dobe mení a dokazuje to aj Sigma so svojimi novými objektívmi, ale aj Sony s radou G-Master a určite aj iní výrobcovia.

A teraz po dlhšej odbočke zase k téme :). V hlave mi skrsla myšlienka, aké by bolo super mať na jednom fotoaparáte Sigmu 50-100 a na druhom komplementárnu Sigmu 18-35. Jedinou nevýhodou sú tri nevýhody: rozmery, hmotnosť a možno cena. Obával som sa aj slabšieho autofocusu, ale riskol som to a kúpil si Sigmu 18-35/1.8. A poviem vám, som z nej nadšený. Všetko vysvetlím :).

Rozsah

Rozsah nie je vôbec veľký, ale vďaka vysokej svetelnosti nahrádza minimálne dva pevné objektívy. U mňa spomínanú Sigmu 19/2.8 DN Art a Sony SEL 35/1.8 OSS. Okrem toho v tomto rozsahu pre APS-C E-mount existuje ešte pancake Sony SEL 20/2.8, ktorý však opticky nie je nič moc a Sigma 30/1.4 Contemporary, ktorá je opticky výborná, ale na môj vkus trošku plastová.

V praxi je objektív veľmi vhodný na fotenie v interiéri, na prechádzke v meste i v krajine a na ten druh portrétov, keď ich chcete úmyselne robiť širším ohniskom :). Predpokladám, že kvôli výbornej ostrosti a vysokej svetelnosti je výborný aj na astrofoto. Sám by však nezvládol úplne všetko, a tak je ideálne doplniť ho ešte niečím dlhším a prípadne aj širokouhlejším či makrom.

Veľkosť a hmotnosť

Objektív je prirodzene väčší a ťažší ako pevné objektívy a zhoršuje to ešte fakt, že ho musíme používať s adaptérom MC-11. Kvôli tomu už zostava nevyzerá len ako väčší kompakt, ale ako celkom úctyhodný prístroj.

Práca s ním je však veľmi príjemná, nie je ťažký, drží sa úplne lahodne a ruky nebolia ani po niekoľkohodinovom fotení.

Príslušenstvo

Objektív je dodávaný v čiernom polstrovanom púzdre so zipsom, ktoré sa dá navliecť na opasok. Pribalená je predná a zadná krytka a slnečná clona.

Ovládanie

Objektív sa ovláda príjemne, väzba zoomovacieho aj zaostrovacieho prstenca je mechanická, ich chod je dokonale plynulý a hladký, ale kladie výrazne väčší odpor ako prstence na natívnych objektívoch s elektronickou väzbou.

Zoomovací prstenec je bližšie pri tele fotoaparátu a má mechanické dorazy, čo je príjemné. Pri zoomovaní sa dĺžka objektívu nemení, nič sa nevysúva ani netočí. Na prezoomovanie medzi krajnými polohami stačí menej ako štvrtina otáčky, takže sa to dá spraviť bleskovo. Vyznačená je aj stupnica ohniskových vzdialeností, čo sa mi páči viac ako čisto digitálne zobrazenie pri objektívoch s elektronickou väzbou (seťák SELP 16-50 alebo SELP 18-105/4 G). Pri nich sa stupnica zobrazí na displeji alebo v hľadáčiku, ale len pri zmene zoomu a po pár sekundách zase zmizne. Okrem toho, pri každom zapnutí fotoaparátu alebo pri jeho prebudení zo spánku sa tieto objektívy presúvajú do východiskovej polohy, teda na najkratšie ohnisko, čo je pre používateľa zbytočné až nevýhodné (trvá to nejakú sekundu).

Zaostrovací prstenec je bližšie pri prednej šošovke a využíva nejakú spojku, pretože po dosiahnutí krajného bodu ním môžete točiť ďalej a nič sa nedeje. Tiež ním môžete bezpečne točiť počas toho, ako objektív zaostruje. Počas zaostrovania sa tiež nič nevysúva a netočí. Zaostrovacia vzdialenosť sa zobrazuje v okienku so stupnicou v metroch a stopách. Veľké využitie v tom nevidím, ale je to efekné, pôsobí to profi :).

Automatické zaostrovanie je určite hlučnejšie ako pri úplne tichých natívnych objektívoch s lineárnym motorom. Je o trochu tichšie ako pri Sigme 50-100. Počas točenia motora je to zvuk ako keď sa šúcha plast o plast. Keď sa už zaostrí na predmet a fotoaparát v režime AF-C udržiava focus, je to zvuk, ako keď pradie mačka, ale tichší. V bežnom prostredí to nepočuť (vonku za dňa alebo v interiéri pri rozhovore ľudí), v úplnom tichu však áno. Tiež to bude vadiť pri nahrávaní videa, ak nepoužijete externý mikrofón.

Objektív má aj mechanický prepínač AF/MF, čo beriem ako plus, lebo nemusím do menu ani obetovať žiadne používateľsky konfigurovateľné tlačidlo fotoaparátu.

Stabilizácia

Objektív nie je stabilizovaný, ale pri relatívne krátkych ohniskových vzdialenostiach to až tak nevadí. Kto by napriek tomu potreboval stabilizáciu, môže ho použiť na tele a6500 so stabilizovaným senzorom.

Optická kvalita

Tento objektív prekonáva všetko určené pre APS-C E-mount. V praxi je to tak, že pri prezeraní fotiek na monitore alebo tlači na 10×15 rozdiel nezbadáte. Keď však potrebujete robiť výrezy alebo tlačiť na väčší formát alebo vás len zo srandy zaujíma priblíženie na 100%, tak tam rozdiel vidno. A veľký. Pevná devätnástka aj tridsaťpäťka sú solídne objektívy, ostré tak akurát. Táto Sigma je ostrá brutálne, až by som povedal, že takú ostrosť nikto nepotrebuje :). Príde mi to, že pevná devätnástka a tridsaťpäťka boli navrhované tak, aby boli “dostatočne kvalitné”, ale pritom malé, ľahké a nie príliš drahé. Tento zoom však navrhli ako prvý zoom na svete s konštantnou svetelnosťou f/1.8 a poriadne sa s ním vyhrali. Proste ukázali svetu, že sa to dá.

Výborne je potlačená aj chromatická aberácia. Objektív kreslí výrazne krajšie ako spomínaná pevná devätnástka a tridsaťpäťka.

Bokeh je príjemný, žiadny veľký rozdiel oproti Sony alebo pevnej Sigme, žiadny špeciálny charakter.

Nasleduje praktické porovnanie troch spomínaných objektívov. Ide len o narýchlo improvizované zábery na dvore. Nie sú upravované ani farby ani kontrast, expozícia ani ostrosť, sú to suché RAWka prevedené na JPEGy v programe Capture One Pro 10.1 for Sony. Cieľom je porovnať práve surový výstup objektívov.

Pevná Sigma 19/2.8 @ 2.8. Nie je to vôbec zlé, ale porovnajte to teraz so zoomom (obrázky sa po rozkliknutí zobrazia v plnej veľkosti):

Sigma 18-35/1.8 @ 19/1.8. Na tejto fotke vidieť rozdiel medzi clonovými číslami 2.8 a 1.8 ale všimnite si aj ostrosť kvetu.

Takto fotí Sony SEL 35/1.8 @ 1.8. A teraz zoom:

Sigma 18-35/1.8 @ 35/1.8. Porovnajte ostrosť kvetu ale aj chromatickú aberáciu – zelené a červené okraje bielych lupienkov. Ďalšie obrázky si pozrite v galérii.

Autofocus

Autofocusu som sa obával najviac, tak som ho poriadne pretestoval. Nejde o to, že by mal backfocus alebo frontfocus ako pri zrkadlovkách. Na bezzrkadlovke taká vec nehrozí. Bál som sa, že bude pomalý a že sa ním nebude dať fotiť reportáž.

Môj praktický test spočíval v tom, že som od rána do večera fotil svojho dvojročného syna pri jeho činnostiach a hrách. Je skoro stále v pohybe, veľkú časť v interiéri, takže ideálne podmienky pre simuláciu takej svadobnej reportáže. Autofocus fungoval pekne, v režime AF-C bol veľmi rýchly, bezproblémový, subjekt krásne sledoval. Dokonale fungovalo aj Eye-AF, teda zaostrenie na oko a jeho sledovanie.

Napriek tomu som celý deň fotil s očakávaním, že keď si fotky vyhodnotím v počítači, úspešnosť bude takých 50%. Ostal som úplne prekvapený. Pozitívne. Veľmi pozitívne. Z 350 fotiek bolo 72% zaostrených dokonale. 9% bolo stále použiteľných a 19% bolo viditeľne mimo.

Na druhý deň som podrobil rovnakému testu pevnú tridsaťpäťku od Sony. Očakával som, že tam musí byť úspešnosť aspoň 90%. Ale znovu som ostal prekvapený. Negatívne. Veľmi negatívne. Urobil som už len 126 fotiek, z toho dokonale zaostrených bolo len 53%. Ďalších 23% bolo tak-tak. Zdá sa, že tento objektív občas zaostrí nejak tak divne, že skutočne ostré nie je nič. Napr. pri zaostrení na oko nie je dokonale ostré ani oko, ani nos ani ucho, takže neviem rozlíšiť, či sa autofocus netrafil alebo má objektív nejaké výkyvy nálady, kedy je neostrý. Zvyšných 24% bolo nepoužiteľných, tam bolo vidno, že autofocus nestihol preostriť pri pohybe subjektu smerom ku mne.

Z týchto výsledkov som takmer v šoku. Hoci som sa obával, že Sigma nebude na rýchlu reportáž vhodná, ukázalo sa, že je vhodnejšia ako natívny objektív s lineárnym motorom. Ak by som chcel výsledky prilepšiť a fotky zaostrené tak-tak pripočítam k tým úspešným, potom Sigma má úspešnosť 81% a Sony 76%. Znovu pripomínam, že sa jedná o ťažké podmienky – pohybujúci sa objekt v interiéri, ostrenie presne na oko, clonové číslo f/1.8.

Ešte musím dodať, že stále hovorím o kontinuálnom zaostrovaní AF-C. Na fotoaparátoch so 425 zaostrovacími bodmi nemá veľmi veľký význam metóda zaostriť-prekomponovať, ako ju poznáme zo zrkadloviek. Na a6500 je najrýchlejšie ťuknúť prstom na dotykový displej a potom sledovať objekt. Na nižších modeloch bez dotykového displeja môžeme buď posunúť zaostrovací bod smerovými tlačidlami, čo je trochu pomalšie, alebo zaostriť ľubovoľným bodom a potom prekomponovať so sledovaním objektu. Najľahšie sa potom fotí portrét s trvalým zaostrením na oko. Teda režim AF-S s jednorázovým zaostrením a uzamknutím už nemá až taký význam. A to máme šťastie, pretože objektívy od Sigmy majú v tomto režime na telách Sony problémy. Platí to aj pre tie, ktoré adaptujeme pomocou MC-11 aj pre tie, ktoré adaptér nevyžadujú (rada 19-30-60/2.8 DN Art a 30/1.4 DC DN Contemporary). Problém spočíva v pomalom zaostrovaní v tomto režime a navyše, čím viac objektív pricloníme, tým je to horšie a horšie. Pri clonových číslach 5.6 a vyššie je to už také zlé, že objektív príliš často nedokáže zaostriť vôbec.

Záver

Momentálne (rok 2017) je Sigma 18-35/1.8 s adaptérom MC-11 najlepším univerzálnym svetelným zoomom, ktorý môžete na radu a6x00 nasadiť. Vysokou svetelnosťou úplne nahradí pevné objektívy a ešte ich aj prekoná – opticky aj spoľahlivosťou autofocusu (v režime AF-C). Daňou je však veľkosť a nie veľmi veľký rozsah. Ani cena nie je nízka, no za danú kvalitu primeraná. Trochu zamrzí aj to, že objektív nie je utesnený pred poveternostnými vplyvmi (ale pár kvapiek dažda vydrží, mám nechtiac vyskúśané :)). Mňa však presvedčil a zanedlho ho poriadne prevetrám pri fotení ďalšej svadbičky – potom dám v novom článku vedieť, že čo a ako :). Pre istotu pevné objektívy zostávajú v zostave, ale už len ako záložníci.