Po piatich svadbách sa moje fotky dostali do svadobného časopisu. Ale nie je to preto, žeby boli také dobré :). Dobrý je príbeh mojej piatej nevesty a piateho ženícha, Lucie a Michala. Každý príbeh je jedinečný a niečím zaujímavý, ale keď nevesta kvôli chorobe príde o vlasy a svadba sa musí prekladať, to už je sila. Našťastie všetko dobre dopadlo a koho zaujíma viac, môže si kúpiť časopis. Ja vám poviem, ako to prebiehalo z môjho pohľadu.

Ráno

Napriek ťažkostiam, ktoré Lucia prekonala, z nej vyžaruje veľká radosť. Ráno, keď som dokvitol, privítala ma raňajkami. Neviem, koľkí ste už raňajkovali s nevestou? Ja už hej :). Bolo to pre mňa také výnimočné, že som to chcel zvečniť. Nešpekuloval som nad nastaveniami a kompozíciou, proste som sa opýtal, či ju môžem odfotiť. Zasmiala sa, ja som rýchlo vytiahol foťák a bolo.

Táto fotka nie je určená pre časopis, ale pre srdce. Teším sa z nej, lebo hneď z prvej fotky môžete vidieť veselého ducha nevesty a úplne pohodovú domácu atmosféru.

Po raňajkách sme sa mali pobrať ku kozmetičke. Kým si Lucia balila šaty a ďalšie veci, odfotil som pár detailov. Napríklad táto fotka vznikla celkom náhodne – snažil som sa odfotiť svadobný krížik bez toho, aby som scénu nejako aranžoval. Bol položený na komode. Všimol som si, že v pozadí je kartička s nápisom “MANŽELSTVO”.

A tak vznikla fotka, ktorá symbolicky vyjadruje prepojenie medzi manželstvom a krížom. Farár Kuffa hovorí, že ak chceš byť šťastný/šťastná, nevstupuj do manželstva. Vstúp tam vtedy, keď chceš urobiť šťastným toho druhého.

Ináč, na detaily nepoužívam makroobjektív. Úplne si vystačím so Sigmou 50-100/1.8. Nie je čas na výmenu objektívov a nechcem mať porozkladanú techniku po celej izbe. Na inscenáciu prstienkov kdesi na konáriky v záhrade som ešte nikdy nemal čas (a veru že ani chuť :)). Viac ako na matériu sa sústreďujem na pozorovanie diania. Keby som sa vybral vešať šaty po stromoch v záhrade, nestihol by som zachytiť Luciinu radosť zo svadobného ruženca, ktorý si s Mišom priniesli z Malty.

Táto fotka znovu zachytáva radostný charakter Lucie a ukazuje, k čomu ma blízko a čo jej pomáha v ťažkostiach.

U kozmetičky

Potom sme sa presunuli ku kozmetičke. Priestory boli veľmi príjemné, neutrálne biele steny, veľké okno a dosť priestoru.

Príjemná a veľmi šikovná bola aj pani kozmetička. Lucii vo vlasoch vytvorila také tri mini copíky, na ktoré sa dal upevniť klobúk s “fascinátorom” (toto slovo som počul prvýkrát v živote).

Nasledoval mejkap. Tu máme dostatok času. Podstatné zábery vzniknú až tesne pred koncom, kedy je všetko takmer hotové. Potom však nasleduje chvíľka, kedy sa nevesta pozrie na výsledok v zrkadle, a to je trochu náročnejšie. Vieme predvídať, kedy sa to stane, no nevieme, v akej polohe si to zrkadlo bude držať, ako zareaguje (dúfame, že radostne) a ako dlho moment potrvá. Samozrejme, že sa to dá celé zinscenovať, ale to sme my nechceli. Tak som teda zaujal pozíciu, predbežne nakomponoval a čakal. Reakcia bola fantastická ale Lucia si držala zrkadlo naozaj blízko, takže v odraze nie je celá tvár. Ale to nevadí, je tam ten výraz a je rýdzi.

Samotný moment trval niekoľko sekúnd, tak som ešte stihol aj širší záber s kontextom.

A táto fotka sa mi veľmi páči. V strede vyniká hlava, potom vidíme náznak veselého výrazu v zrkadle, čo pridáva trochu na záhadnosti. Vpravo vidíme trochu nervóznu kozmetičku, ktorá so zopnutými rukami očakáva uistenie, že nevesta je naozaj spokojná. No a vľavo opodiaľ sa spokojne prizerá družica, ktorá, súdiac podľa výrazu, možno sníva, aké to bude, keď bude v pozícii nevesty ona.

Kto má rád kompozičné hrátky s dynamickou symetriou, nájde si tam rôzne diagonály, rovnobežky, vodiace čiary, trojuholníky a podobne, ale to som si všimol až dodatočne. Všetko je to úplná náhoda, ale nejako to skrátka pôsobí, pretože sa na túto fotku dokážem dívať a dívať a stále ma neunavuje. Azda nie som sám :).

Čo je nezvyčajné je to, že obliekanie nevesty malo prebehnúť tu. U kozmetičky. Taký bol plán, pretože medzičasom do mesta pricestoval ženích a čakal nás v katedrále, kde sme mali fotiť portréty. Samotné obliekanie šiat prebehlo za zatvorenými dverami. Zastávam názor, že niektoré veci, hoci by boli akokoľvek pekné, sa nesluší ukazovať len tak hocikomu. Keď mala Lucia šaty na sebe, zdokumentoval som finálne úpravy, medzi ktoré patrí zapínanie gombíkov. Lucia si tieto gombíky na šatách vysnívala. Aj preto to táto fotka dotiahla do časopisu. Mne sa strašne páčia farby. Svetlomodrá blúzka družičky sa výborne dopĺňa s jej žltými vlasmi a čerešničkou sú červené nechy, ktoré pútajú pozornosť do centra.

Potom nasledovalo finálne upevnenie klobúka s fascinátorom a mohli sme sa vybrať do katedrály za Mišom.

Portréty

Michal s Luciou mi už skôr povedali, že nepotrebujú 150 brutálnych portrétov, stačí im pár pekných fotiek, aby si mohli jednu-dve zavesiť na stenu. Lucia si navyše potrebovala šetriť sily na zvyšok dňa, takže za 20 minút sme mali hotovo. Nemali sme žiadnych asistentov, žiadne aparatúry ani rekvizity. Len také jednoduché, prirodzené zábery. Dóm sv. Alžbety si vybrali preto, lebo k nemu majú naozaj hlboký vzťah – s katedrálnym zborom tam účinkujú niekoľko rokov. Lucia je navyše organistkou.

Táto fotka ukazuje ich blízkosť a pohľad upretý nahor na oltár, smerom na východ, čo má v kresťanstve svoju symboliku – Spasiteľ prichádza z východu. Tiež svetlo, ktoré ich obklopuje a do ktorého sa pozerajú, je symbolické, pretože Spasiteľ je Svetlom sveta.

Ďalej, tu je nepózovaná fotka, kedy Michal spontánne pobozkal Lucii ruku. Z tohto gesta a pohľadu sa dá čítať veľká úcta. Lucia sa veselo usmieva, lebo sa z toho teší. A o tom je podľa mňa portrét. Nie len o tom, ako ľudia vyzerajú, ale akí naozaj sú a aký majú k sebe vzťah.

Že by sa dalo zarámovať ináč? Alebo zvoliť iné pozadie alebo svetlo? Tento moment trval sekundu. Ak by som im povedal, aby to pre mňa zopakovali ešte raz, už by to nebolo také. Nebolo by to úprimné ani spontánne. A keby sa na takú fotku pozreli po rokoch, asi by si spomenuli na mňa, nie na ten “ich” moment, kedy si počas fotenia stihli ešte aj vyjadriť lásku.

Po šiestich minútach sme mali dosť fotiek a Lucia s Michalom sa ešte chceli pomodliť pred svätostánkom. A tak vznikla ďalšia snímka, ktorá dokladuje, akí sú.

Potom sme vyšli na Hlavnú a niečo odfotili aj tam. To si zase Michal takto pekne pritúlil Luciu. Aj keby som sa snažil napózovať jeho ruku, asi by to nevyzeralo takto. Toto nevyšlo z turoriálov a návodov pre fotografov, ale z ich vnútra. Som presvedčený, že keď sa majú dvaja radi, tak to naozaj vidno.

Ako sme kráčali ďalej k Urbanovej veži, pristavilo nás okoloidúce dievčatko s babkou. Nabralo odvahu, prišlo bližšie a opýtalo sa:
    – Babi, prečo má teta také biele šaty?
    – Lebo sa ide vydávať.
    – Aj ja sa budem vydávať?
    – Áno, raz budeš aj ty krásna nevesta.

A o tom to podľa mňa je. Svadba a manželstvo je niečo, čo má priťahovať, po čom prirodzene túžime odmalička. Preto je škoda, ak sa uzatvára ľahkovážne, nezodpovedne, na skúšku a keď sa o tom rozpráva posmešne.

Nakoniec sme ešte na 10 minút zapadli do jednej letnej záhrady, aby sme sa občerstvili džúsom. Potom pre nevestu prišiel družba a my s Mišom sme sa vybrali k nemu domov na odobierku.

Odobierka Michala

Za ten čas mu nejako vytrávilo, a tak mu mamka pripravila čosi pod zub. Bolo to nejaké mäso s ryžou. Pre mňa je to tak krásny okamih, že som to nemohol nezvečniť. Proste, mamky sa starajú aj o veľké deti :).

Keďže kameraman chcel do videa scénu obliekania ženícha, odobrali sme sa do jeho izby. Po chvíľke filmovania zrazu vošiel malý Jakubko. Keď nás zbadal, vôbec sa nezháčil – pokojne sa oprel o skrinku a sledoval nás. Rýchlo som ho odfotil. Po chvíľke sa začal zaujímať, čo má taký ženích na poličkách. To bol pre mňa ešte lepší moment, a tak vzniklo toto.

Sám neviem povedať presne, čím je to, že sa mi táto fotka páči, ale o to viac ma prekvapilo, keď sme sa po odovzdaní fotiek rozprávali a Mišo mi povedal, že práve táto fotka ho dobre pobavila.

Potom pokračovalo filmovanie a akurát, keď bolo všetko hotové, prišla do izby svadobná mamka. Na chodbe a v ostatných miestnostiach vládol predsvadobný ruch ale tu v kľude za zavretými dverami poslednýkrát objala svojho slobodného syna a dala mu požehnanie na čelo.

Túto fotku som pokusne publikoval v jednej facebookovej skupine pre fotografov a úspech bol minimálny. Rozumiem, veď pozadie je trochu rušné, nie je to dreamy, nie je tam brutálna vineta, žiadne farebné efekty, žiadny photoshop, kompozícia na stred, useknutá ruka a neviem čo ešte všetko je na tejto fotke nedokonalé. Ale pre mňa je tam dokonalý moment. Koľkí synovia majú takú fotku s mamou? Koľkí synovia majú taký vzťah s mamou?

Kým sa hostia schádzali, striedavo som fotil vonku aj vo vnútri. Na rôznych miestach prebiehajú rôzne príbehy a tie sú pre mňa zaujímavé. Pútavé. Jednak sám som zvedavý, aké to majú na svadbe iní ľudia a jednak mám príležitosť a vlastne aj poslanie zachytávať okrem hlavného príbehu aj tie “pomocné”, ktoré väčšina svadobčanov nemá šancu vnímať, ale všetky prispievajú k tomu, že všetko funguje ako dobre namazaný stroj.

Vonku som napríklad zbadal, že družbovia sa snažia upevniť mladomanželskú značku na svadobného “meďáka”. Problém bol v tom, že značka bola o trochu dlhšia a nechcela sa do držiaka vmestiť. Už-už z nej chceli rezať, ale nakoniec ju tam nejako narvali.

Ale vráťme sa dnu. Keď sa všetci zišli, začala sa oficiálna odobierka. Miestnosť bola plná a mnohí hostia stáli až na chodbe. Zdá sa mi, že sa tento zvyk smerom zo západu vytráca, a preto som rád, že u nás sa od neho stále neupustilo. Ak niekto nevie, o čo ide, je to taký rodinný “obrad”, kedy starejší prednesie príhovor, kde v mene ženícha či nevesty poďakuje rodičom za výchovu a všetky obety s tým spojené a prosí ich o odpustenie všetkého zlého a o udelenie požehnania do nového života. Požehnanie potom udelia aj súrodenci, krstní a ďalší blízki.

Z fotografického hľadiska je to náročné kvôli veľmi obmedzenému priestoru, kde sa môžeme pohybovať. Izba zvykne byť plná a my nechceme cloniť ani zavadzať. Ak je prítomný aj kameraman, musíme sa vzájomne rešpektovať. Máme teda extrémne obmedzené uhly, z ktorých môžeme snímať. Musíme zmieriť s tým, že sa nám nepodarí dokonale zachytiť každého. Niektorí svadobčania sa poradia s fotografom/kameramanom ako najlepšie rozmiestniť stoličky a pod., iní si to zorganizujú podľa seba a my to musíme prijať. To všetko však prispieva k jedinečnosti každej svadby a je to zároveň veľkou výzvou pre nás.

Po skončení u Michala som letel k Lucii. Hoci mi cestou zblbla navigácia, nakoniec som to s rezervou stihol. Chvála Pánu Bohu.

Odobierka Lucie

Aj u Lucie to bolo dojímavé. Po chvíľke som na otcovi videl, že je riadne pohnutý a má čo robiť, aby udržal slzu. My chlapi sa často snažíme, aby si to nikto nevšimol, ale niekedy sa to naozaj nedá.

Potom sa to stalo.

Môžeme tu znovu polemizovať nad kompozíciou, svetlom, farbami, pozadím, ale môžeme sa zhodnúť, že moment je zachytený – svadobný otec si utiera slzu, lebo sa vydáva jeho jediná dcéra. Človeku až srdce zovrie. Aspoň mne zovrelo riadne.

Všetko bolo dobre načasované a po skončení sa ulicou ozýval veselý spev doprevádzaný akordeónom. To v sprievode prichádzal ženích pre svoju nevestu.

Najprv mu núkali inú…

… ale nakoniec všetko dobre dopadlo.

To sú také milé zvyky, ktoré k tradičnej východniarskej svadbe patria. Náročné na tom je, rozhodnúť sa, odkiaľ to chcem snímať. Či chcem byť za Michalom a fotiť reakcie neviest, alebo byť za nevestami a fotiť reakcie Michala. Celé sa to deje na dverách, takže ak sa raz postavím na jedno miesto, je presun nemožný. Tu stojíme spolu s kameramanom takmer na jednej nohe, všetko sa deje rýchlo a spontánne, detaily programu nie sú vopred pripravené. Improvizujú domáci, improvizuje ženích. Je to riadne vzrušo a sranda.

Sobáš

Do kostola sme prišli všetci zavčasu a každý sa pripravoval ako vedel. Zrazu som si všimol, že mamka ženícha sa modlí ruženec. To sa musí zvečniť, lebo sa to dnes len tak nevidí.

Na úvod omše hrala trúbka s organom a bol to naozaj špičkový trúbkar aj organista (hrali aj na mojej svadbe). To vytvorilo hneď na začiatku veľmi dôstojnú a slávnostnú atmosféru.

Po vstupnej inštrumentálnej skladbe nasledoval spoločný spev. A takýto oduševnený spev snúbencov sa bežne nevidí.

Všetko bolo super, ale prekvapil ma naozaj maličký priestor, v ktorom sme sa mohli s kameramanom pohybovať. Medzi presbytériom a prvým radom ľudí je len nejaký meter. Ale nejako sme sa pomestili a všetko dobre dopadlo. Ako vždy :). Pozrite na tú radosť a na tú blízkosť. Oni sa o seba doslova opierajú.

Aj táto fotka to dotiahla do časopisu. Myslím, že je to kvôli nevestinym šatám a kytici, ale takto sa tam dostali tri fotky s kostolom, čo ma naozaj prekvapilo.

Zábava

Keď som prišiel do sály, nafotil som celok aj detaily všeličoho možného. Zaujali ma stoly s fantastickým pohostením od výmyslu sveta. Hostia, ktorí postupne prichádzali, si hľadali svoje miesta a zoznamovali sa, ale deti to priťahovalo k oným stolom. Tento odvážny džentlmen bol prvý.

Ale pridávali sa ďalší maškrtníci. Pozrite, ako sa toto dievčatko teší zo svojho koláča…

A netešili sa len deti.

Potom bol príhovor, jedlo a prvý tanec. Lucia s Mišom si ho užívali. Mám odfotené obligátne širšie zábery s kontextom, ale tento je podľa mňa najlepší, pretože tu, na tesnejšom zábere vynikne ich blízkosť.

Nasledoval rodičovský tanec. Teším sa z tejto fotky, kedy si otec takto pritúlil dcéru.

Ľudia sa dobre bavili.

Okrem celkových záberov som sa snažil zachytávať páry a jednotlivcov aj pomocou teleobjektívu, aby vynikli ich výrazy a interakcie.

V noci, keď sa na parkete zhasli svetlá, riešil som to trojako. Striedal som fotenie bez blesku, s bleskom a párkrát som využil kameramanovo LED svetlo.

Som rád, že sa u nás na východe stále zachovávajú pekné tradície a hoci bola Lucia oslabená, výborne zvládla aj redový tanec.

Technické okienko

Ak by niekoho zaujímala technika, bola rovnaká ako na prechádzajúcich dvoch svadbách, teda Sony a6300, Sony a6500, Sigma 18-35/1.8 a Sigma 50-100/1.8 cez adaptéry MC-11. K tomu Samyang 12/2 a ešte tri záložné objektívy, ktoré som nevyužil.

Nastavenia si môžete pozrieť v EXIFoch fotografií. Väčšinou fungujem v dvoch režimoch: v interiéri manuálny režim s ISO Auto, v exteriéri priorita clony. Vďaka tomu nemusím myslieť na technické nastavenia. Jedine, že som v protisvetle alebo vo veľkej tme, pomôžem automatike zadaním korekcie expozície.

Blesk Nissin i40 a Godox TT600s s diaľkovým odpaľovaním Godox X1TS, ktoré som tiež nevyužil. Pri najbližšej svadbe chcem ešte popracovať s LED svetlom.

Na postproces som použil Capture One Pro (for Sony) 10.2.1.

Záver

Ak ste sa dočítali až sem, vidíte, že článok nie je všeobecným návodom na fotenie svadby, neprináša skoro žiadne technické informácie o nastavovaní techniky ale zameriava sa na opis momentov a ponhútok, ktoré ma viedli k ich zachyteniu. Mohol by pomôcť začiatočníkom, ktorí sa ešte neodvážili do fotenia pustiť alebo sú, podobne ako ja, v začiatkoch. Pohľady do zákulisia by mohli pomôcť aj snúbencom, ktorí sa na svadbu pripravujú. A hlavne, dúfam, že článok bol príjemným čítaním o príjemných veciach.