Svadba Feriho a Janky bola jedna z najlepších – presne tak, ako všetky tri predchádzajúce :). Počas nej a potom aj po nej som mal krásne pocity, nadobudol som nové skúsenosti, prekonal som sám seba a pár ľuďom som spôsobil, že sa rozplakali. Viackrát. A teraz vám vyrozprávam, ako to celé bolo :).

Písal sa rok 2016 a v jedno jesenné popoludnie mi napísala nejaká neznáma Janka, že sa o rok budú brať a že či by som im fotil. Ja som bol v tom čase ešte nabudený z prvých dvoch svadieb, ktoré som mal akurát za sebou, a tak som súhlasil. Napísali mi, že sa im páčia moje fotky aj prístup, a to je najlepšie kritérium na výber fotografa. Viac detailov, prečo si vybrali práve mňa, neznámeho začiatočníka, som sa potom dozvedel až na svadbe a to vám tiež rozpoviem :).

O jeden rok neskôr… Termín sobáša bol za dverami a oni to stále nezrušili (myslím mňa, nie sobáš :)), tak prišiel na rad telefonát, kde sme si všetko potvrdili a dohodli kedy a kam mám prísť.

Príchod

Večer som si nachystal objektívy, batérie, kamarátov (rozumej fotoaparáty), vyžehlil košele, takže ráno som bol pripravený vyraziť bez stresov. Ono, samozrejme, že stres bol – nemohol som skoro nič zjesť a musel som sa párkrát odľahčiť, keď viete, čo tým myslím :). Našťastie som sa dobre oženil a moja manželka Veronika ma vie stále povzbudiť. A tak som sa vydal na cestu. V Spišskom kraji som popri ceste míňal jeden kríž za druhým, a to bola príležitosť vyslať aspoň krátku strelnú modlitbu, aby to dopadlo dobre O:).

Aby som povedal aj niečo praktické pre fotografov, tak vám poviem, ako som si zorganizoval techniku. Oproti minulému roku som prešiel od pevných objektívov k zoomom Sigma 18-35/1.8 Art a Sigma 50-100/1.8 Art. Mám ich nasadené na dvoch fotoaparátoch (Sony a6300 a a6500), takže som stále pripravený na širokouhlejšie zábery aj akciu v diaľke. Vysoká svetelnosť a brutálna kvalita objektívov série Art mi dávajú obraz ešte lepší ako pevné objektívy od Sony a pritom mi šetria čas a čistotu snímačov (nevýhodou je len veľkosť a hmotnosť). Teda tieto dva aparáty mám naložené vo vaku. Stačí vybrať a fotiť. Okrem toho mám brašňu, v ktorej mám ešte širokouhlejší Samyang 12/2, ďalej SD karty a náhradné batérie, keďže bezzrkadlovky si za svoje služby pýtajú veľa džúsu :). Už som v inom článku spomínal, že každú kapitolu svadby (prípravy, portréty, obrad, zábava) fotím na samostatné karty a podobne mám rozvrhnuté batérie. Po každej kapitole, keď je čas na presun a nedeje sa nič zásadné, si nájdem dve minútky, prehodím batérie a karty a hotovo. Mal som so sebou aj záložné objektívy SEL 35/1.8, SEL 50/1.8 a SELP 18-105/4. Našťastie sa žiadna katastrófa nestala, takže som ich nepotreboval :).

Na miesto som dorazil bez problémov, dom medzi ostatnými na ulici žiaril na prvý pohľad. Vyzdobený plot, dve briezky, farebné stužky. Vystúpil som a hneď som to “sejmul”, ako sa u nás hovorí :).

Zbadal som, že vo dvore ktosi pripravuje asi svadobné auto. Ani si ma nevšimli a už som ich zvečnil. Vošiel som dnu a predstavili sme sa – bol to anglicky hovoriaci strýko Pít s manželkou. A bol to jeho veterán.

Potom som vošiel dnu, zoznámili sme sa s Ferim, Jankou, súrodencami a rodičmi. Kto chodí fotiť vo veľkom, pre toho je to rutina, pre mňa nová skúsenosť – nabehnúť do cudzieho domu, medzi cudzích ľudí, niečo normálne povedať a nejako zapadnúť :). Asi podobne to vnímajú aj oni, veď predsa pustiť si do zákulisia cudzieho chlapíka v taký významnú deň – vyžaduje to vzájomnú dôveru. Tak sme si hneď na začiatku potykali a neviem, o čom sme začali rozprávať ale po pár sekundách sme sa už všetci smiali. Vlastne ihneď potom sme mali vyraziť ku kozmetičke do mesta, ale, ako to na svadbách chodí, vyskytol sa problém s autami. Tak som bol rád, že môžem poslúžiť svojim Fordom :). Viezol som nevestu, jej sestru a mamku. Mamka bola strašne zlatá a keď medzi rečou spomenula, že sa modlila, aby to celé dobre dopadlo, tak ma to utvrdzovalo v tom, že som medzi správnymi ľuďmi.

U kozmetičky

Keď sme vošli do kaderníctva, moje srdce zaplesalo – obrovský priestor s neutrálnymi farbami, velikánske okno, ideálne podmienky pre estetické fotky. Lenže – v tomto veľkom priestore pripravovali inú pani a nás zaviedli do maličkej uzučkej miestnosti so zelenými stenami, v ktorej dominovalo kreslo podobné zubárskemu. Čo sa dá robiť, je jasné, že estetika fotiek trochu utrpí, ale život nie je len o estetike, však? Napriek všetkému vládla dobrá atmosféra, a to aj vďaka veľmi milej a usmievavej pani kozmetičke.

Miesta bolo tak málo, že som mohol stáť buď vzadu a využívať akurát tak odrazy od zrkadla (kreativita, čo?), alebo pri okne, tesne pred Jankou. Ono je to trochu hlúpe stáť dva metre pred človekom a vkuse naňho mieriť objektívom. Asi ani pre ňu to nebolo dvakrát príjemné, ale zvykli sme si :).

Samozrejme, že kľúčové sú zábery finálnych ťahov, kedy je skrášľovanie hotové. Zábery zo samého začiatku nebudú nikoho zaujímať, ale zdá sa mi, že tým, že fotím vkuse celý čas, si na mňa ľudia zvyknú a prestanú ma vnímať. A to chcem. Pomáha mi v tom aj úplne tichá elektronická uzávierka. Teší ma aj to, že za ten čas sme neviedli len zdvorilostný smalltalk, ale celkom dobre sme sa porozprávali o rôznych témach. Rýchlo sa ukázalo, že sme veriaci ľudia no a keď nájdete taký spoločný základ, pomaly sa otvára priestor pre budovanie priateľstva. Možno to znie prehnane veľkolepo, ale uvidíte na konci článku :).

Z fotografického hľadiska, v interiéri sa mi osvedčilo fotenie v manuálnom režime – nastavím si čas (okolo 1/125 je v pohode), clonu zvyknem otvoriť na maximum (f/1.8) a výpočet ISO nechám na automatiku. Dopomáham jej korekciou expozície.

Obliekanie

Fotenie obliekania sme si rozvrhli tak, že samotné obliekanie šiat sa udeje v súkromí a zdokumentujeme len posledné úpravy. Medzitým budeme fotiť ženícha :). Janka sa teda so sestrou odobrala na poschodie, a keďže to malo trochu trvať, my s Ferim sme sa posilnili chlebíčkami a kávou. Strašne rád fotím takéto občerstvenie, vždy je to jedinečné a vždy je to o tých neviditeľných ľuďoch, bez ktorých by to nebolo (ono). Predstavujem si tú mamičku alebo sestry, ktoré toto všetko pripravili. A keď potom zbadajú fotku, možno si povedia, že jéj, čo si, ten bláznivý fotograf zvečnil aj prácu našich rúk :).

Nejako sme sa zasedeli a zrazu nám sestra zhora zakričala, že Janka prichádza. Úúúps, rýchlo do chodbičky ku schodisku, nasleduje “first look”. Fotografi, ktorí to chcú mať nafotené brutálne pekne si to aj zorganizujú, povedia, kto má kde stáť, kam sa dívať, kedy sa môžu na seba pozrieť a prípadne aj ako by sa mali tváriť a či si majú dať pusu. Keď si však predstavím, že by mi to nadirigovali na mojej svadbe – v akom strese by som bol… Proste sú ľudia, ktorí také usmernenie radi privítajú a sú iní, ktorí by to brali ako zásah do súkromia alebo až ako zníženie na akési natáčanie filmu. Ja patrím do tej druhej skupiny – chcem byť sám sebou, ideálne nechcem o fotografovi a kameramanovi ani vedieť. Pre mňa je najlepšie, keď ide všetko prirodzene a autenticky. Tak teda – Janka je zrazu hore na schodoch, Feri sa díva a od úžasu si až zložil ruky – ako pri modlitbe.

Potom sa objali a Janka sa od radosti dojatia rozplakala. A to si od rána opakovala, že nebude plakať. Pravdupovediac, všetko by mohlo byť viac estetické a oku lahodiace, keby bol už aj Feri natiahnutý v obleku a keby sa to odohralo inde ako na chodbe. Lenže takto to vyšlo, Janka nás prekvapila. Máme to 100% autentické a keď si tie fotky pozrú po rokoch, nespomenú si na mňa ako som to dobre zinscenoval, ale aké to bolo prekvapivé a prirodzené, tak ľudsky normálne a dojímavé.

Potom nasledovalo dotiahnutie detailov na Jankinych šatách, s čím jej pomohli sestry.

Medzitým sa Feri vytratil a keď sa vrátil, mal už na sebe nohavice a košeľu. Potom neskôr sa mi zdôveril, že tŕpol pri predstave, že ho chcem fotiť pritom, ako si naťahuje nohavice :). Zlatý, ja by som tiež nechcel, aby ma pritom fotili. Všetko prebiehalo úplne v kľude. On si zapínal košeľu, a Janka, popíjajúc kávu, mu napravovala golier. Žiadne také, že teraz sa postav sem, teraz pomaly chyť gombík a pridrž, počkaj, to nie je ono, skúsim z tejto strany, takže ešte raz od začiatku…

K Feriho výbave patril aj handmade motýlik a traky, z ktorých sa všetci veľmi tešili. Boli vyrobené špeciálne pre neho. Výšivka mala meno – František. Tú radosť treba zaznamenávať :).

Prípravy Feriho finišujú a snažím sa „brať“ aj celky aj detaily. Ak chcem všetko stihnúť zachytiť autenticky a bez zasahovania (čo jasné, že chcem), musím sa celkom obracať a príliš nešpekulovať. Zhruba nakomponovať, podľa potreby upraviť ostriaci bod a cvak (ale bez zvuku).

Nakoniec dali Ferimu toho krásneho motýlika a išiel sa pozrieť do zrkadla na chodbe. Bol nadšený. A všetci sa tešili. A to je na svadobných fotkách hlavné, nie? 🙂

Portréty

Potom nás strýko Pít mal odviezť na lúku za dedinou, kde sme mali fotiť portréty. Ako som nasadol do svadobného auta, hneď som urobil jeden záber. Strýko ma po anglicky upozornil, že on ešte nie je nahodený. Lenže mne ide práve o to – mať zaznamenanú realitu svadobného dňa – v tomto prípade, ako strýko Pít v sandáloch vezie Feriho s Jankou na fotenie portrétov.

Fotili sme sa na lúke za dedinou, kam Janka chodievala v detstve, teda mala k tomu miestu vzťah. Dúfam, že aj keď bude bývať na inom mieste, tieto fotky jej prinavrátia pekné spomienky na mladé letá. Cestou na miesto sme stretli miestne deti. A keďže manželstvo a deti idú dokopy, tak som to sfotil.

Janka chcela, aby bolo v pozadí vidno aj jej rodnú dedinu. Čo nie je ideálne je to, že jediný čas na portréty bol takto na poludnie a na šírej lúke sa človek do tieňa veľmi neschová. Tak sme zakomponovali svadobné auto a sústredili sa na tie zaľúbené pohľady a blízkosť.

Potom sme prešli popod lesíka až ku krížu, ktorý kedysi dávno postavil Jankin dedko.

Bola to príjemná prechádzka. Na samom konci svadby mi mladomanželia hovorili, ako sa počas toho uvoľnili, že to bolo úplne super, v svadobný deň sa vybrať na prechádzku do prírody, zanechať všetok ten zhon, dobre sa porozprávať a pritom aj niečo nafotiť. Fotenie prebiehalo tiež bez veľkého usmerňovania. Fotky nie sú určené na vyrážanie dychu, ale dúfam, že budú pripomínať tento pekný čas.

Čo sa týka nastavení, vonku fotoaparáty prepínam do režimu A, kde nastavím len clonu (zväčša otvorenú dokorán) a čas s ISOm dopočíta mikroprocesor.

Odpytávanie

Keď sme sa vrátili z potrétovania, pomaličky sa začínali schádzať hostia. To je ideálny čas na zachytávanie rôznych interakcií a pekných momentov. Napríklad som zbadal, že z predsiene vychádza mladá družička, ktorá si ešte obzerá krabičku neviem či nie s prsteňmi. Ten moment, kedy o mne nevedela a bola sama so svojimi myšlienkami, to je pre mňa zlato.

Potom som vošiel dnu. Prišla Jankina dobrá kamoška. Jednou z prvých viet bolo, že nebudú plakať. Ale hneď po objatí to prišlo :). Zase zlato.

Chlapci sa vybrali na dvor a keď som ich videl obúvať sa, tak som to musel odfotiť. Neviem to vysvetliť ale doteraz sa na toto zátišie rád pozerám. Je to znovu miestečko a chvíľka ich príbehu – zatiaľčo v ostatných miestnostiach a vonku prebiehajú úplne iné príbehy iných ľudí.

Vonku sa títo mladí džentlmeni hrali so psíkom.

Medzitým si krstný otec pri bráničke nacvičoval príhovor. Sám so sebou, v dôležitej chvíľke. Nič iné pre neho vtedy neexistovalo. Pozrite, aký je sústredený. Pre mňa tá krása spočíva v tom, že spätne môžeme vidieť, ako mu záležalo na tom, aby to predniesol dokonale.

Potom dorazil autobus s hosťami a keď som videl hrdý výraz toho chlapca, musel som ho odfotiť.

Atmosféra naberala grády, hostia sa vítali a jedna pani si musela zapáliť.

Toto sú rôzne príbehy rôznych ľudí v rôznych situáciách a sledovať toto všetko mám strašne rád.

Pred samotným odpytávaním si Janka znovu pripomínala, že nebude plakať. Lenže plakala. Aj Feri :).

Keď všetko dobre dopadlo, pomaly sme sa vybrali do kostola.

Obrad

Do kostola som šiel skratkou, takže som tam bol prvý. To som využil, aby som sa predstavil celebrantovi a zistil, čo môžem a čo nie. V našich končinách väčšinou platí, že sa fotograf môže pohybovať všade okrem presbytéria. Tiež musíme pamätať na to, že nie sme na fotosešn, ale na dôležitom obrade, takže sa pohybujeme tak, aby sme rušili čo najmenej. Vhodné oblečenie určite nie je potrebné zdôrazňovať. Tiež by som neodporúčal ľahať si na zem, prezerať si nafotené fotky sediac na zemi v strede kostola a podobne :).

Ale späť k príbehu. Všetko prebiehalo uvoľnene a radostne, na Ferim a Janke bolo vidno, že sa na tento deň tešili dlho. Keďže sa v kostolnom prostredí pohybujú často a dlho, poznajú každú časť obradu do hĺbky, a tak nemuseli byť vo veľkom strese. Medzi obligátne zábery patrí príchod pred oltár, čítanie, navliekanie prsteňov, niekto fotí aj sv. prijímanie a potom na záver podpisovanie zápisníc. Ďalej sa môžeme sústrediť na veselé i dôstojné či dojaté výrazy, na blízkosť, držanie za ruky, pohľady a keď sa dá, tak i slzy :).

Niečo príde prirodzene samo od seba, na iné treba vyslovene striehnuť.

Niečo trvá dlhšie a dá sa to odfotiť bez problému, niečo však len sekundu.

Alebo zlomok sekundy.

Tieto momenty prichádzajú často počas kázne, keď sa kňaz so snúbencani poznajú a kňaz si ušije kázeň špeciálne pre nich. Tiež sa to stáva počas spevu, zvlášť ak snúbenci pochádzajú z kostolného prostredia. Takže v týchto chvíľach sa určite oplatí striehnuť :).

Vďačnými objektami fotenia sú, samozrejme, detičky a ich drobné šibalstvá.

Kto dobre pozná priebeh obradu, stihne pochodiť aj chór, fotiť spredu i zozadu, celky aj detaily a dokáže odfotiť kľúčové momenty bohoslužby, ktoré sú pre veriacich ľudí dôležité.

Od fotenia jednotlivých hostí v laviciach som po prvých dvoch svadbách upustil. Viem, že ľudia môžu byť zvedaví, kto každý bol, ale jednak nie je veľmi príjemné sa sústrediť na obrad, keď na vás niekto mieri a jednak by aj tak tieto fotky mali minimálnu dôležitosť. Nehovorím, že hostí nefotím vôbec, len proste nechodím od lavice k lavici.

Čo sa týka nastavenia fotoaparátov, jedná sa o fotenie v interiéri, takže nastavujem manuál, clonu otvoriť naplno, čas okolo 1/125, ISO Auto. Stále využívam úplne tichú elektronickú uzávierku. Blesk v kostole by som nezapol ani keby mi vychádzalo ISO 25600.

Gratulácie

S Ferim a Jankou sme sa dohodli, že nevyžadujú, aby som zachytil každého gratulanta a tiež nevyžadovali spoločnú fotku pred kostolom. Každý, kto bol na svadbe vie, že gratulácie trvajú pomerne dlho. Tí, čo už zablahoželali, by sa už najradšej odobrali do sály, starším ľuďom a deťom je dlho, niekto už odchádza, niekto prišiel len na gratulácie. A pritom sa tu nič také ohromné nedeje. Niektorí ľudia ale gratulujú veľmi srdečne a tam je šanca na peknú fotku.

Je to však do značnej miery aj o šťastí, keďže väčšinu ľudí nepoznám, neviem, aké vzťahy majú. Dohoda teda bola nafotiť rodičov, súrodencov a prvých pár gratulantov a potom sa pobrať do sály.

Zábava

Keďže som bol v sále prvý a s náskokom, mohol som nafotiť pár detailov ale aj celok. Trochu sme sa zoznámili s hudobníkmi a po chvíli už prišli svadobčania. Nasledoval tradičný prípitok, rozbíanie taniera a usadenie hostí. Počas toho sa dajú zachytávať interakcie a pekné momenty. Potom prichádza jedlo, no a konečne prvý tanec.

V tejto sále som sa celkom natrápil so záhadným svetlom. Osvetľovacie telesá totiž neboli nad celým parketom, iba v strede. Akonáhle ľudia nad sebou nemali svetlá, tváre vyzerali veľmi tmavo a pozadie začalo dominovať. Takže som si občas pomáhal bleskom a keď som fotil bez neho, zosvetľoval som tváre v postprocese.

Záver

Keď som sa lúčil s Ferim a Jankou, normálne si ma objali a ďakovali, že som bol s nimi celý deň a prispieval k pokojnému priebehu. Povedali mi, že som sa stal ich kamarátom. Dozvedel som sa aj, prečo si pred rokom vybrali práve mňa. Janka mi povedala, že im ktosi odporučil, aby si prečítali moje blogy z prvých dvoch svadieb. Keď ich dočítali a videli fotky, boli 100% rozhodnutí. Janka hovorila, že si pri ich čítaní aj poplakala :). Čo môže byť krajšie? Keď som im potom poslal prvé fotky, poplakali si aj s mamkou. Vraj som zachytil krásne emócie. A vraj o mne skoro ani nevedeli. Takže sa to podarilo.