Po minulom (po)svadobnom zamyslení, sa s vami teraz chcem podeliť o detailnejšie skúsenosti z fotenia.

Kaderníctvo

Ráno sme začali v salóne, kde nevestu líčili a česali. Keďže to celé trvalo pomerne dlho, bol to výborný čas na rozbehnutie sa a prekonanie nervozity, ktorú som sa snažil skrývať. Možno som vyzeral aj celkom profesionálne, pretože jedna z vizážistok sa ma pred všetkými veľmi vážne spýtala, či jej ako odborník dám za pravdu, že človek vyzerá najlepšie vtedy, keď má čo najväčšiu hlavu :). Snažil som sa potlačiť nutkanie na výbuch smiechu a pritom som rýchlo uvažoval, čo povedať, aby to znelo odborne a “cool”. Ale asi som to pokazil, lebo som zo seba dostal len: “S tým som sa ešte nestretol.”

A načo sú vlastne dobré fotky z kaderníctva? Myslím, že aj po rokoch dokážu vyvolať spomienky na atmosféru svadobného rána. Okrem toho dokumentujú, aká bola nevesta pekná, ako sa všetci točia okolo nej – a tak to má byť.

Atmosféra doma

Aj doma u nevesty už vládla svadobná atmosféra. Mamka všetkých núkala koláčmi a kávou.

Využil som čas a odfotil detaily prstienkov, topánky a šaty. Priznám sa, že nemám rád, keď vidím z jednej svadby 10 fotiek šiat zavesených na okne, garniži, lustri, dverách, strome, stodole… To isté platí aj o prstienkoch nastoknutých na konárikoch, vetvičkách, na zeleni, na starej lavičke, na klávesoch klavíra, hoci ani jeden zo snúbencov nemá k nemu vzťah. A topánky? Položené na komode, na skrinke, na posteli, na stoličke, na zemi, postavené kolmo na seba, rovnobežne a pod uhlom 45 stupňov. Prepáčte, nechal som sa uniesť. Tieto veci si zaslúžia, aby vyzerali krásne, ale nie neprirodzene a umelo, pretože potom sa narušuje skutočná atmosféra a vytvára sa dojem strojenej dokonalosti. Takže šaty som odfotil zavesené na skrini, tak ako boli. Topánky som položil na plávajúcu podlahu blízko okna. Keďže bola izba pomerne malá, boli v nej naukladané veci a pohybovali sa tam ľudia, bola to rýchla improvizácia a zvolil som možno trochu odvážnú až provokatívnu kompozíciu, pretože sa mi zdalo, že pasuje k charakteru nevesty.

Prstienky som položil na vankúšik, ktorý bol určený ako podnos pod krížik. Snažil som sa natočiť ich tak, aby bolo vidno kamienky, ale aj nápisy s menami a dátumom na zadnej strane.

Kým sa nevesta za pomoci sestry obliekala v izbe, v inej izbe som ešte fotil veci, ktoré by jej raz mohli sprostredkovať pekné spomienky na detstvo a domov, napr. som narazil na poličku, na ktorej boli usporiadané fotky všetkých šiestich súrodencov.

Dokončovanie obliekania bolo veselé, nevesta skrásnievala a jej sestra sa dobre bavila na tom, aké dlhé sú tie šnúrky, ktoré sa viažu na chrbte – boli dlhé skoro ako celá izba. Podarilo sa mi zachytiť aj celok s výborným výrazom sestry, aj takmer abstraktné detaily z blízka.

Pokus o portréty

Keď bola nevesta pripravená, mali sme ísť fotiť portréty. Veľmi milý a ochotný vodič s objednaným veteránom a ženíchom už čakali. Problémy boli dva. Menší, že sme presne nevedeli, kam sa pôjde, pretože na dlhšie cesty už nebol čas. Ten väčší bol, že každú chvíľu sa schyľovalo k lejáku a veterán mal zaťahovaciu strechu, aj to len látkovú. Kým sme dumali, čo robiť, začalo aj kropiť a po pár minútach sa kabriolet zmenil na pojazdnú vaňu plnú vody, takže fotenie odpadlo a ušetrili sme čas, vďaka ktorému šiel zvyšok dňa veľmi hladko. Snúbenci všetko brali športovo a s úsmevom, a to je hlavné.

Odpytávanie

Po chvíľke leják prestal a začali prichádzať hostia, ktorí mali byť prítomní na odpytávaní a požehnaní. Vlastne som nikoho nepoznal a trápil som sa otázkou, či sa mám predstaviť každému, koho chcem odfotiť. Ale na to nebol čas a bolo by to možno aj hlúpe, takže som ich fotil “inkognito”. Samozrejme, že po chvíli ma registrovali ako fotografa a nikomu to nevadilo, vlastne si ma ani nevšímali.

Samotné odpytávanie bolo veľmi dojímavé. Snúbenci sa dohodli so starostom, že určite nebudú plakať, že to nie je ich štýl. Po chvíľke už plakali obaja, a to bolo krásne.

Naozaj, starosta mal pripravený múdry a pekný text, takže všetci boli pohnutí. Starostliví rodičia sa ma ešte predtým opýtali, ako majú rozmiestniť stoličky, aby sme mali čo najlepšie svetlo. To je veľké plus a myslím, že sa oplatilo. Vyhli sme sa protisvetlu z okna, ja som mal priestor zachytiť reakcie rodičov aj snúbencov a aj ostatní prítomní mali dobrý výhľad.

V kostole

Potom sa už išlo do kostola, okolo polhodiny cesty autom. Veľmi by som chcel záber, ako sa mladomanželia vezú veteránom cez serpentíny v lese, ale rozhodol som sa radšej byť prvý v kostole, predstaviť sa kňazovi, zložiť batoh s technikou na nejakom nenápadnom mieste a zachytiť príchod hostí. V kostole sa pohybujem ako ryba vo vode, ale úprava týchto fotiek zabrala najviac času. Cez okná na južnej strane celkom chladné modré svetlo (povedzme 4800°K), zo severnej ešte chladnejšie (možno 5500°K). Lustre v kostole teplé oranžové (2900°K) a trochu zelenkavé, okrové steny, odrazy od sýto bordového koberca a žlté svetlá kameramanov (asi 3200°K). Takže ak vyvážim bielu v jednej časti kostola tak, aby biela bola biela, potom na druhej strane kostola sú biele košele modré alebo oranžové a trochu do bordova, zelena alebo okrova.

Ďalší oriešok je, že snúbenci sedia na hranici presbytéria, do ktorého nemôžem. Navyše z bokov sú statívy s kamerami, takže mám pomerne obmedzené uhly. Vpredu na boku je zbor s aparatúrou, stojanmi, mikrofónmi a káblami, a to nie je najkrajšie pozadie. Ale robím, čo sa dá, niektoré fotky čiernobiele, niektoré so statívom alebo káblami v zábere. Kľúčové je pamätať, že keď kňaz bude vyprevádzať už novomanželov za tónov svadobného pochodu, musím mať celú techniku zbalenú so sebou, zmeniť nastavenia z relatívne tmavého interiéru na ostré slnko, nafotiť gratulácie a ako prvý sa dostať do sály (trasu do kostola a do sály som si prešiel pár dní pred svadbou).

Gratulácie

Ešte ku gratuláciám. Väčšinou ženích a nevesta stoja vedľa seba a rad gratulantov prichádza najprv k neveste a potom k ženíchovi. Ten, kto práve gratuluje ženíchovi, cloní výhľad na nevestu. Navyše ľudia sa rôzne pohybujú, jední odchádzajú jedným smerom, iní opačným, niektorí gratulujú ako skupinka, k malým deťom si mladomanželia čupli, v pozadí sú družbovia, ktorí odoberajú kytice a dary. Takže som sa pohyboval a snažil som sa zachytiť aj výrazy tvári – buď tvár hosťa alebo tváre mladomanželov. Chcel by som pekné výrazy dojatia a radosti, ale keďže hostí nepoznám, neviem, kto bude ako ragovať.

Hostina

Hoci som spred kostola odchádzal až keď všetci zagratulovali, na miesto hostiny som sa potreboval dostať ako prvý. To bolo asi 5 minút cesty autom. Takže naložiť techniku, predbehnúť kolónu, trafiť na miesto, zaparkovať, vybaliť techniku a zistiť, čo sa bude diať. V tomto prípade sa nerozbíjal tanier ale pílilo sa drevo. Znovu zvoliť miesto, odkiaľ bude dobrý výhľad na hostí, ale aj na detail pílenia.

Po prepílení a prípitku byť znovu prvý a zachytiť príchod k stolu. Najhoršie by bolo uviaznuť medzi hosťami a potom sa prebíjať a niečo nestihnúť. Veci sa dejú rýchlo, spontánne a nik nedáva pozor, či je fotograf pripravený a na dobrom mieste.

Čas, kedy sa hostia usádzali a zoznamovali, som využil na odfotenie detailov pri stoloch, ktoré boli ešte voľné. Po chvíľke už bol prípitok a prvý tanec. Potom to už išlo veľmi rýchlo až do polnoci. Atmosféra bola vynikajúca, všetci sa dobre bavili, na parkete to žilo.

Pri fotkách tanca bolo pomerne veľa odpadu, ale za pár hodín sa podarilo nafotiť dostatok fotiek, kde vidno, ako sa všetci bavia. Odrážanie blesku od stropu mi nejako nevonia a ani nejde. Jednak na fotkách vytvára atmosféru, aká na parkete nebola. Teda, bola, ale len na pár tisícin sekundy, kedy blesk blisne. Keď je raz na parkete tma, nech je aj na fotkách. Aby zas fotky neboli tmavými zašumenými machuľami, pomáhal som si diaľkovo odpaľovaným bleskom, ktorý som mal na statíve a tvoril mi vlastne protisvetlo. Výšku som nastavil tak, aby ho nebolo vidno priamo, ale aby vytváral len kontúry okolo vlasov a šiat. Áno, aj to mení atmosféru, ale myslím, že ak berieme do úvahy aj svetlá a záblesky dídžeja a ľudí, ktorí si tiež fotili, tak tieto kontúry pôsobia autenticky a nevytvárajú umelú atmosféru, len dotvárajú tú skutočnú.

Nečakaným programom bolo, keď mladomanželom na obrovskej obrazovke pustili video, ktoré pre nich natočili otec a brat ženícha, pričom zapojili všetkých hostí. Ja som len čupel na jednom mieste a fotil reakcie. Sám som nevidel, čo ide na obrazovke, hoci som bol zvedavý. Pozrel som si to až o pár dní neskôr a vtedy som pochopil, prečo boli mladomanželia takí dojatí.

Portréty

Takmer som zabudol. Keďže nám nevyšlo fotenie potrétov na poludnie, s mladými sme mali dohodu, že okolo západu slnka sa na hodinku vytratíme a nafotíme potréty pri peknom svetle. Nik o tom nevedel a ideálne si to nemal ani nik všimnúť. Preto nám zahralo do karát, keď mi starosta pošuškal, aby som mladých vzal preč, “akože sa fotiť”, pretože otec ženícha chcel do videoprekvapenia zakomponovať aj svadobčanov v sále. Takže zatiaľčo my sme sa potrétovali, mladomanželia netušili, že sa v sále točí video a hostia zas nevedeli, ako nám vyhovuje, že doháňame potréty, ktoré by sme ináč museli fotiť v iný deň. Slnko už bolo pod horizontom a keďže sme končiny veľmi nepoznali, odstavili sme auto v strede cesty a fotili sme sa. Okoloidúce autá zastavovali a priali manželom všetko dobré. Bolo to veľmi pekné. Dodávam, že cesta bola málo frekventovaná a nepredstavovali sme ohrozenie plynulosti premávky :).

Polnoc

Pred polnocou som už bol dosť unavený. Boleli ma nohy a krk. Celý čas na mne viseli dva foťáky a brašňa s tromi ďalšími objektívmi. Zvyšok techniky som mal v batohu na blízkom mieste, kde nezavadzal a nebol ani veľmi na očiach. O polnoci prišlo začepčovanie a redový. Po ňom som už všetko pobalil a vydal sa domov. Hore som bol takmer do šiestej – importoval som fotky a mazal nepodarky. Nakoniec som šiel spať celkom spokojný.

Záver

Trvalo mi niekoľko dní, kým som si oddýchol, pretože som vkuse sedel za počítačom a upravoval a upravoval (mal som dovolenku). Po pár týždňoch, keď som videl výsledky a reakcie, zistil som, že fotenie svadieb je mega skúsenosť plná emócií, radosti, ale aj vyčerpania a prekonávania samého seba. Nie je to také strašidelné, ako to opisujú niektorí “profesionáli”, ale nie je to ani také ľahké, že kúpim si zrkadlovku a začnem fotiť svadby. A určite je to aj o šťastí. Všetko závisí od ľudí, ak sú veselí a úprimní, potom sú aj fotky silné. Preto si myslím, že aj fotograf by sa mal tváriť priateľsky a nie ako pán dokonalý, ktorého sa hostia takm